2. svetová vojna a socializmus: vzťah medzi náboženstvom a štátom
Benjamina Karić, Eli Tauber (Haggadah Sarajevo, assossiation for preserving and promoting Jewish culture and tradition)
Trvanie: 30 min.
Pedagogické zameranie – cieľ
- Študenti analyzujú rôzne fotografie z obdobia štátoprávneho rozvoja Bosny a Hercegoviny a na ich základe interpretujú postavenie židovského spoločenstva.
- Antisemitská propaganda počas druhej svetovej vojny otvorí priestor k porovnaniu spoločenského života Židov v období socializmu a za druhej svetovej vojny.
- Študenti sa učia o postavení Židov po druhej svetovej vojne – prekonávajú tak predsudky o slobode náboženského vyznania – na základe fotografií osláv sviatkov.
- Po získaní informácií majú žiaci možnosť porovnať postavenie Židov počas druhej svetovej vojny a po druhej svetovej vojne.
Židia sú pravdepodobne národom, ktorý – ako kedysi povedal jeden spisovateľ – zažil už všetko a všetko si dobre uchováva v pamäti. V časoch historického revizionizmu svedčí každý riadok napísaný o histórii Bosny a Hercegoviny o tom, že uchovávanie spomienok na minulosť je zároveň udržiavaním povedomia o historickom charaktere tejto krajiny. Príbeh bosniansko-hercegovinských Židov je príbehom jednej krajiny v Európe a jedného národa, ktorý je súčasťou jej histórie. Modelová hodina sa bude týkať postavenia Židov v rámci štátoprávneho rozvoja Bosny a Hercegoviny.
Prvá časť sa bude zaoberať obdobím druhej svetovej vojny, t. j. obdobím medzi rokmi 1941 a 1945, pričom bude zameraná hlavne na okolnosti, v ktorých sa Židia ocitli po vypuknutí vojny. Dôraz sa bude klásť na obdobie antisemitskej propagandy. Roky, počas ktorých bola Juhoslávia pod nacistickou okupáciou, boli pre židovskú komunitu obdobím utrpenia a hrôz. Pred nástupom Hitlera k moci v Nemecku nebol antisemitizmus v Juhoslávii nijako výrazný. Keď však nacistické Nemecko začalo Židov systematicky utláčať, rozšíril sa antisemitizmus aj v Juhoslávii. Po vypuknutí vojny chcela juhoslovanská vláda Nemecku vyhovieť a preto v októbri 1940 vydala dva protižidovské zákony. Prvý z týchto zákonov obmedzoval počty Židov, ktorí sa mohli zapísať na štúdium na gymnáziách a vysokých školách. Druhý zákon zakazoval Židom nákup a predaj určitých potravín. Počas holokaustu bolo zabitých približne 66 000 juhoslovanských Židov, pričom celkovo bolo v druhej svetovej vojne zabitých asi milión Juhoslovanov.
Druhá časť sa bude venovať postaveniu Židov po druhej svetovej vojne. Po skončení vojny bol v Juhoslávii založený Zväz židovských spolkov Juhoslávie, ktorého cieľom bolo koordinovanie činnosti židovských spolkov a združení v povojnovej federatívnej Juhoslávii. Jeho členmi boli Židovské spolky vo všetkých republikách Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie. Osobitná časť bude venovaná každodennému životu Židov po druhej svetovej vojne. Slogan „Bratstvo a jednota“ charakterizoval oficiálnu politiku v oblasti vzťahov medzi jednotlivými etnikami vtedajšej Juhoslávie. Politické vedenie krajiny presadzovalo princíp, podľa ktorého sú si všetky juhoslovanské národy rovné a žijú spolu v rámci federácie v mieri.
Ústava z roku 1974 stanovila rovnoprávnosť všetkých konštitutívnych národov a menšín. Židovská obec, ktorá v Juhoslávii zostala, sa venovala predovšetkým židovským cintorínom a výstavbe pomníkov na pamiatku obetí vojny. Podobne ako v mnohých povojnových židovských obciach, religiozita juhoslovanských Židov po návrate z táborov klesla. Židia v Bosne a Hercegovine (Juhoslávia) mohli oslavovať náboženské sviatky a organizovať náboženské stretnutia v rámci židovskej obce (spolkov). Hoci boli náboženské spoločenstvá uzavreté (židovská humanitárna organizácia La Benevolencija, srbská kultúrna, vzdelávacia a vedecká organizácia Osveta, moslimská kultúrna organizácia Obrodenie), občania Bosny a Hercegoviny (Juhoslávia) sa tešili náboženskej slobode a taktiež mali možnosť pracovať aj vo verejnom sektore. Venovať sa budeme príkladu Emerika Bluma, bosnianskeho židovského podnikateľa. V priebehu druhej svetovej vojny (1941) bol Blum zatknutý a poslaný do ustašovských koncentračných táborov, vrátane tábora Jasenovac, odkiaľ v roku 1944 utiekol. V roku 1951 založil spoločnosť Energoinvest a stal sa jej prvým riaditeľom. Energoinvest bol najväčšou spoločnosťou vo svojom odbore v bývalej Juhoslávii a sídlil v Sarajeve v Bosne a Hercegovine. Blum riadil ministerstvo priemyslu a baníctva Bosny a Hercegoviny, bol riaditeľom spoločnosti Elektrobih a Elektrocentar, hlavným inžinierom všeobecného zamerania v rámci Zväzu elektroenergetického priemyslu, generálnym riaditeľom Riaditeľstva pre elektroenergetiku na úrovni vlády Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie, námestníkom ministra pre elektroenergetiku Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie, predsedom výboru pre elektroenergetiku a starostom Sarajeva v rokoch 1981 – 1982.
Cieľom modelovej hodiny je predstaviť postavenie náboženstva v čase socializmu na príklade bosniansko-hercegovinských Židov. Po druhej svetovej vojne bolo postavenie Židov v Juhoslávii charakterizované rozvojom a obnovou vo všetkých oblastiach. Na záver žiaci porovnajú postavenie Židov v dvoch rôznych obdobiach a politických systémoch (v období 1941 – 1945 a v období po roku 1945). Tým si žiaci osvoja širšie znalosti dejín Bosny a Hercegoviny a rozdielnych systémov vlády. Je podstatné, aby žiaci pochopili, že história židovského národa v Bosne a Hercegovine nie je dôležitá len z pohľadu jedného národa, ale je tiež určujúcim faktorom ovplyvňujúcim život všetkých ľudí žijúcich na jednom území. Žiaci získajú predstavu aj o významoch pojmov represia, holokaust a totalitný systém.